Môžeš sa predstaviť? (vek? – ak s tým nemáš problém, niečo o svojej rodine, kde bývaš, koľko máš detí, aké staré, mená apod.)
Mám 28 rokov. S Marikou sme manželia 4 roky. Bývame v Kalinove. Je to dedina pri Lučenci. Má asi 2700 obyvateľov. Máme trojročného Filipka a dvojmesačnú dcérku Miriam.
Môžeš povedať niečo o svojom detstve? Viem, že tvoji rodičia sú sluchovo postihnutí, ako to funguje v takej rodine? (Máš ešte iných súrodencov? Nezneužívali ste niekedy takúto situáciu v svoj prospech?)
Hmm.. Neviem, ako fungujú všetky „takéto“ rodiny. Ale z už získaných skúseností vidím veľa podobného s tou našou. Trochu anarchistická výchova a nejaká tá citlivosť. Naši rodičia nám nevedeli pomáhať v niektorých veciach – výber školy, lekárske, úradné veci. Mnohé vybavovačky a rozhodnutia sme museli robiť nielen za nás samých, ale aj za rodičov. Preto sme mali pocit, že si tým pádom my sami zodpovedáme za svoje životy (s bratom) a robili sme to, čo sme sami uznali za vhodné. Niekedy v tom bolo dosť veľa živelnosti – preto tá „anarchia“. Na druhej strane nás to ale učilo k empatii voči ľuďom. Zvlášť sociálne odlišným. Tento stav v rodine nás učil aj zodpovednosti voči svojim rozhodnutiam. Rodičia nemali šancu vidieť ani 10% z toho, ako my žijeme, ale ani to, aké facky sme kvôli tomu podostávali... Veľmi dobré bolo to, že s nami v domácnosti žila naša babička. Ona nás naučila po maďarsky. Po slovensky sme sa prirodzene naučili v škôlke a škole.
Máš nemecké meno a mám dojem, že aj nejaké židovské či maďarské korene. Ako to s tebou je? Odkiaľ vlastne pochádza tvoja rodina a odkiaľ ty sám?
Áno, aj. Keď mi niekto dáva túto otázku, tak sa vyhýbam jej odpovedi. Nie kvôli tomu, že by som to nechcel vysvetliť, ale kvôli tomu, že si to vyžaduje dosť času a pozornosti. Je to ako menšia detektívka :)
Moja mama pochádza z Maďarska. Ona sa na Slovensko vydala. Čiže nie sme maďari podľa vzoru maďarov z južného Slovenska. Keď sa rodičia rozhodovali o mojom a bratovom občianstve, tak nám dali občianstva maďarské. Toto rozhodnutie bolo čisto pragmatické, aby sme nemuseli nastúpiť na povinnú vojenskú službu – vďďďakááá Bohu za to. V podstate, papierovo som čistý maďar. Národnosť som mal až do svadby slovenskú. Avšak kvôli nepochopiteľne zložitej birokracii pred svadbou, som si ju zmenil na maďarskú.
Môj otec pochádza z typicky malomestskej košickej židovskej rodiny. Preto mám nemecké priezvisko. Po nemecky však neviem ani mäkké fň. A nemčina ma ani nijak neláka. Možno stále neviem emocionálne prekonať to, čo spôsobili rodine môjho otca. V podstate je veľkým Božím zázrakom, že ja existujem... No židovská viera ako taká sa už v našej rodine nikajo nepraktikovala. Čo znamená židovská viera som sa dozvedel až z Biblie, keď som sa stal kresťanom..
Viem, že pochádzaš z ateistickej rodiny. Aká bola tvoja cesta viery?
Teenagerské obdobie som si užíval v plnom prúde. Mojím jediným zmyslom žitia boli dievčatá, diskotéky, rôzne párty s alkoholom a podobne. O nejakom kresťanstve nebolo ani chýru. Jediné, čo som o ňom vedel bolo, že s kresťanstvom nič spoločné nechcem mať, lebo to nezmyselne obmädzuje človeka.
Avšak. Napriek rôznym „dobrodružstvám“ som bol iba sklamaný a nešťastný. Jeden môj veľmi dobrý kamarát ma pozval na English Camp na východnom Slovensku. Išiel som tam len kvôli angličtine. Lenže Pán Boh mal iné plány. Tam som videl to, o čom som ani nesníval. Ten English Camp zmenil môj život. Môj pohľad na kresťanov, na Boha. Najviac ma ovplyvnilo to, že som VIDEL mladých kresťanov. Boli normálny, ale zároveň iní. Dovtedy som nič podobné nevidel.
Od tohto Campu som začal chodiť do zboru a čím ďalej, tým viac sa stával súčasťou môjho života. Hlavne to, že mi pribudli dobrí priatelia. O rok na to som už niečo o kresťanstve „vedel“. V tom období som na jednom evanjelizačnom kázaní odovzdal svoj život Kristovi. Bolo to v októbri 1999. Mal som 19. Boli to dosť silné a zázračné okamihy. Ale to by bol dlhší príbeh...
Ako si sa zoznámil so svojou manželkou?
Približne od roku 2000-01 som slúžil ako dobrovoľník v organizácii: Otcovo srdce v Košiciach. Je to kresťanská organizácia, ktorá sa venuje deťom z detských domovov. Robili sme letné a zimné tábory, open air evanjelizácie, vznikali kluby, teamy, pravidelné učenícke návštevy v domovoch. Chodili tam slúžiť mladí prakticky zo všetkých protestantských cirkví v Košiciach. Tam sme sa s Marikou zoznámili. Začali sme spolu chodiť a asi o 18 mesiacov na to (v r.2004) sme sa vzali.
Teraz študuješ na ETS (neviem, či si už neskončil ?), čo ťa viedlo k takému rozhodnutiu? (Pred tým si mal aj nejaké civilné zamestnanie? Alebo si tam išiel rovno zo strednej školy?)
Áno, ďiaľkovo študujem na Evanjelikálnom teol.seminári v Prahe. Čo ma k tomu viedlo? Súhra niekoľkých udalostí v mojom živote.
Prvá. Po obrátení som si zamiloval Božie slovo. Stalo sa mi doslova chlebom. Čítal som ho, študoval, modlil sa ho, učil sa naspamäť, rozprával o ňom, značil do neho, robil rôzne poznámky. Jednoducho, Božie slovo sa stalo úplnou súčasťou môhjo života. Samozrejme, nešlo tu iba o nejakú záľubu v Biblii. V Biblii a skrze Bibliu som nachádzal hlbohý a vrúcny vzťah s Bohom. A predstavte si, doteraz mi to zostalo! Vďaka Bohu! Teda, už vtedy som sa stal študentom Božieho slova.
Druhá. V zbore som sa dosť aktívne zapájal do života mládeže. Vedenie chvál, skupinky, mládeže. Zažíval som zvestovanie a vyučovanie Božieho slova. Prežíval som, že si ma Pán Boh celkom aj používa. Aj v zbore aj z iných miest som dostával echá, že by sa uberám kazateľským smerom. Iní ľudia aj ja sme rozpoznali, že zvestovanie a vyučovanie slova je mojim darom od Boha. Videl som aj výsledky. Aj to mi, dúfam, zostalo. :)
Tretia. Zúčastnil som sa dvoch biblických tréningov. Mesiac v Londýne a rok v Žiline v Sieti. Už počas tých tréningov som si ešte viac zamiloval štúdium Písma a vzťah s Bohom skrze Bibliu. Myslím, že bolo rozhodnuté.
Štvrtá. Prijímačky v Prahe dopadli (podľa mňa) veľmi dobre. Znovu mi Pán Boh potvrdil, že som na správnej ceste.
Dnes som už oveľa ďalej. Šiesty rok som (víkendovo) v Prahe. Tento rok by som ju mal ukončiť... Niekoľkokrát som zvestoval Božie slovo. Pán Boh ma mi ukazuje, že som na správnej ceste.
No, a aby som trochu objasnil aj tie okolnosti, ktoré si spomenula v zátvorke. Od svojich 18 rokov pracujem. Začal som vo veľkom. Podnikaním. Potom som pracoval s postihnutými ľudmi. Medzitým som začal tlmočiť posunkovú reč, učiť posunkovú reč. Robil som pre niekoľko firiem obchodné veci. A posledné zamestnanie bolo na recepcii v Hoteli pri Košiciach. Najčastejšie bolo tak, že sa tie rôzne zamestnania prekrývali a v jednom čase som ich mal aj tri. Napríklad, pred rokom o tomto čase som pracoval priemerne 10-12 hodín denne 6 dní v týždni. Bolo to psycho. Prácu si však strašne vážim a súhlasím s ap.Pavlom: ak niekto nechce pracovať, nech ani neje... 2Tes3.10.
Teda, na teológiu do Prahy som nastúpil 4 roky po strednej a počas štúdia som stále aj pracoval.
Momentálne ste s rodinou v Kalinove... Ty si, myslím, vikár. Môžeš povedať niečo o tvojej službe v tomto zbore?
Áno, som vikárom v Kalinove. Od 1.októbra 2008. Stále som v štádiu skúmania prostredia do ktorého som prišiel. Ja pochádzam z úplne úplne iného mentálneho a duchovného prostredia, ako je dedina. Som z relatívne veľkého mesta a aj Košický zbor CB má špecifický pulz.
No, ale samozrejme okrem skúmania a rozhovorov aj niečo robím... :) Som zapojený do riadneho fungovania zboru. Teda (približne) 2x mesačne kážem a 2x mám biblickú hodinu. Zúčastňujem sa staršovstiev a príležitostných aktivít. Napríklad, pred niekoľkými dňami sme hrali Vianočnú koledu od Ch.Dickensa. Povedal som, že môžem vystupovať a dali ma hrať rovno hlavnú postavu.
Zároveň som duchovným správcom Betánie v Kalinove. Je to domov sociálnych služieb pre 28 starých a nevládych ľudí. Mávam tam 2x týždenne stíšenia (sú každý pracovný deň), vediem pastoračné rozhovory s obyvateľmi a personálom. Spolu je to cca 50 ľudí. Je to nesmierne zaujímavá práca a mám pocit, že pri nej oveľa viac prijímam, ako dávam.
Mojou najväčšou výzvou v Kalinove je misijná a evanjelizačná práca. Je to malý zbor, ktorý tvoria 3-4 rodiny. Zbor však musí byť niečím viac. Musí byť súčasťou Kalinova. Kalinovčania musia cítiť to, že Cirkev bratskú potrebujú! Preto sa náš zbor musí stať úplnou súčasťou ich kultúry a naopak. Ak prídu do nášho zboru – a treba pre to urobiť naozaj všetko, mali by pocítiť, že to je pre nich. Že tento zbor im NAOZAJ dokáže pomôcť. Samozrejme, teoreticky to potvrdí každý pracovník... Avšak vykonať to prakticky je o niečom inom. Často si to vyžaduje zmenu paradigmy, zmenu myslenia, možno smerovania. Je to niekoľkoročný proces. A hlavne teamová práca.
Pán Boh mi ukazuje, že to má zmysel a som na dobrej ceste. Zhruba pred 6 týždňami sme založili hudobnú skupinu. Takmer všetci členovia sú mimo CB. Ja ju vediem iba po duchovnej stránke. A predstavte si, už máme nové bicie od neznámeho fanúšika. Ale ešte väčšia vec. Kamaráti členov skupiny sa zaujímajú o to, kde a čo vlastne hrajú. Možno sa na nich prídu pozrieť. A viete kde? Do zboru, na worship vystúpenie. Prosím modlite sa, aby – ak vstúpi do CB Kalinova – mohli prežiť vážny Boží dotyk, ktorý ich sem privedie znovu a znovu.
Musíme sa na to pripraviť. Možno by mohla fungovať nejaká skupinka. To všetko je hudba budúcnosti. Avšak dúfam, že nie je ďaleká.
Viackrát sme sa s tebou stretli, keď si slúžil našim mladým či už na KMCB alebo na našom klube Odpoj sa! s tematikou Siekt. Je to pre teba oblasť, o ktorú sa zvlášť zaujímaš?
Nie je to oblasť, ktorej venujem super zvláštnu pozornosť. Ale, patrí medzi moje top 15 tém. Skrátka, beriem ju ako dôležitú kvôli porozumeniu ľudí, ktorí majú k sektám blízko alebo sú priamo v nich. Na, to aby som mohol niekomu pomôcť, musím spoznávať jeho svet a orientovať sa v ňom bez toho, aby som mu ho jedným šmahom ruky zničil. Tým by som človeka okamžite stratil. A to Ježiš nechce.
Počas tvojej služby slovom v našom zbore v lete 2008 sa ukázali minimálne dve tvoje obdarovania. Jednak máš skúsenosti s nepočujúcimi a ovládaš znakovú reč (hovoril si tu o zakladaní zborov pre nepočujúcich),
jednak si sa tu prejavil ako typ človeka – evanjelisty, misionára. Aké máš plány a očakávania do budúcnosti?
Plánujete zostať v Kalinove dlhodobo a uplatňovať svoje obdarovania predovšetkým tam v kazateľskej službe, alebo si myslíš, že by si mohol poslúžiť aj inak a niekde inde?
S mojou manželkou Marikou sa smejeme na mne, že by keby sa naozaj realizovali „moje“ sny a plány, tak by som okamžite vedel zamestnať okolo 100 ľudí. V podstate, ak by z toho všetkého vyšlo len 20%, tak by to bol nesmierny úspech.
Začnem s nepočujúcimi. Je to sociálna skupina, etnikum. Na Slovensku ich je približne 1500 – 2000, možno aj trochu viac. Hovorím o nepočujúcich. Nedoslýchavých je samozrejme oveľa viac. Ak nás Ježiš vysiela medzi všetky národy, tak ku nim nie? Áno, videl som zbor, kde oni sami samostatne fungujú. Myslím si, že to je najlepší model, aby sa mohli normálne duchovne rozvíjať. Avšak na začiatok by bolo asi lepšie, ak by práca s nimi vznikla popri (duchovne silnejšom) zbore. Je to niečo, čím žijem, avšak nie je to moja prvoradá misia. Modlím sa za túto prácu avšak asi chcem počkať, kým mi Pán Boh dá k nej impulz a čas.
K tomu misionárovi, evanjelistovi. Myslím, že ma tak môžete nazvať až vtedy, ak budete vidieť pri mojom živote výsledky. Zatiaľ ich nevidno. Zatiaľ som iba teoretik, snílek. Avšak veľká pravda je to, že misia a avanjelizácia je mojím silným motorom. Mám na to niekoľko dôvodov.
Prvý. Som zo sveta. 19 rokov som bol liberálny pohan slovenský. Je to temný, smutný, depresívny a deštruktívny svet. Pán Ježiš Kristus predivne do tohto sveta vstúpil, aby ma zachránil. A či nechce vstúpiť aj do života ďalších? Pozrite sa. Matematika nepustí. Len si zrátajte, koľko je na Slovensku ľudí bez Krista. Ľudí, ktorí každý deň zomierajú, aby strávili večnosť v pekle. V ?lepšom? prípade na drogách, prostitúcii, alkohole, rozvodoch, šikanovaní, podvádzaní, pornografii, znásilňovaní, zneužívaní teenegariek. Ak o tom vôbec rozmýšľam, trhá mi srdce, aby som ich zachraňoval. A čo asi cíti Ježiš? Boží Syn, ktorí prišiel na zem zachraňovať hriešnikov?
Druhý. Z písma jasne vnímam, že Boh je evanjelistom a misionárom. Načo je vlastne Biblia, ktorú bežne držíte v ruke? Veď je to Slovo Božie, ktoré sa má zvestovať na spasenie! Bibliou Pán Boh zvestuje, že je živý a stále ku svetu hovorí! Chcem byť verný Jeho poslaniu. Chcem sa pripojiť k tomu, ako On zachraňuje stratených. Túžim byť pri Ňom a vidieť Ho pracovať. Nič viac a nič menej.
Tretí. Nemienim na zemi žiť preto, aby som leštil „chrám Boží“. Radšej sa budem váľať v blate a dostať zopár, aby som aspoň jedného zachránil.
Hmm. Tretia otázka je veľmi zaujímavá. Ak tu píšem o misii medzi nepočujúcimi alebo stratenými hriešnikmi, je mi jasná jedna vec. Urobí to len Boh. A urobí to skrze svoje telo – cirkev. Preto, ak sa niečo robí, robí to cirkev. Cirkev je rodina, ktorej Boh dal výsadu slúžiť k spaseniu. Cirkev je sprítomnené Kristovo telo. Vnímam, že do Kalinova ma poslal Boh. Bola to zvláštna cesta, ale som tu. Ak ma tu Boh dal, tak budem slúžiť v prvom rade tu. Cestovať a slúžiť po Slovensku sa dá. Avšak spoločenstvo potrebuje stabilného pastiera, ktorý svoj zbor miluje a dal záväzok tento zbor milovsť dlhodobo. Nehemiáš budoval múry a komunitu Jeruzelema 12 rokov. Myslím, že to je minimálny čas, kedy zapúšťajú korene stabilné veci. Nechcem v Kalinove rozbehnúť veci a potom cúvnuť. Je to moja rodina. Ľudí v zbore mám veľmi rád. A Kalinovo ako také si tiež začínam zamilovávať.
Príspevky
