Boj je v plnom prúde. Tak, ako obor ťahá lano, obe strany ťahajú veľkou silou. Bojovné armády – dôležitosť vnímania kultúry vs. vernosť biblickému učeniu, klasická tyrania myslenia „ALEBO“. Áno, brať vážne kultúru je mätúce.
Na jednej strane môže byť cirkev príliš zameraná na dôležitosť kultúry, čím stráca jasné posolstvo. Nemyslite si, že sa to nestáva, už sa to stalo v mnohých spoločenstvách a denomináciách. Na druhej strane, cirkev sa môže rozhodnúť aj tak, že na kultúre nezáleží. Vedie to k tomu, že cirkevné spoločenstvo má nezrozumiteľné posolstvo evanjelia a mätie tých, ktorí sú „mimo (vonku)“. Dovoľte mi navrhnúť alternatívu: naše zbory potrebujú byť biblické učením, začlenené kultúrne. Majú byť spoločenstvami, ktoré počítajú s kultúrou (a neboja sa jej – pozn. prekladateľa).
Nie všetci sú nadšení tým, čo som teraz povedal. Fungujú aj také duchovné služby, kde Vám budú tvrdiť, že si na kultúru netreba dávať pozor. V ich ponímaní je čistá cirkev tá, ktorá je oddelená nielen od hriechu, ale aj od hriešnikov a ich kultúry, ktorú s nimi denne zdieľajú.
Kázať proti kultúre je ako kázať proti niekoho domovu – je to iba miesto, kde žijú. Domov je buď dobrý alebo zlý. Avšak, kultúra môže byť mixom – voda v ktorej plávame a šošovka, cez ktorú sa na svet pozeráme. Evanjelium potrebuje prísť, usídliť sa a pôsobiť. V každej kultúre (alebo dome).
Kázať proti kultúre nie je modelom Novozákonnej cirkvi, ani cirkvi počas histórie a ani dnešnej.
Na kultúre záleží!! Počas 2000 ročnej histórie misionári odvážne siali posolstvo evanjelia a snažili sa o maximálnu zrozumiteľnosť. Počas tých dvoch tisícročí meniace sa kultúry ovplyvňovali cirkev a ich misijné stratégie. Aj naopak, v mnohých prípadoch cirkev ovplyvňovala kultúru. Dôvod, prečo sa modely duchovných prác museli meniť bol, že ich nemeniace sa posolstvo muselo zasiahnuť meniaci sa svet. Týmto posolstvom je Kristus, evanjelium, Písmo. List Júdov 3 hovorí, že sme „bojovníci za vieru odovzdanú raz navždy svätým“. Toto je podstatné.
Ale, Biblia nám jasne dáva mandát/právo činiť posolstvo evanjelia zrozumiteľným. Robíme viac, ako len prekladáme, interpretujeme Písmo do jazyka. Musíme ho taktiež prekladať a hovoriť do kultúry. Pavol povedal v 1.Korintským 9:22-23: „všetkým som bol všetko, aby som aspoň niektorých priviedol ku spaseniu“. Prečo? Pretože posolstvo musí byť kontextualizované (vložené do dobovej a myšlienkovej kultúry). Ale, „AKO?“ má služba vyzerať, je v mnohých prípadoch, určované „KTO, KEDY, KDE“ danej kultúry. Toto je tak isto podstatné.
Musíme obe, zápasiť a kontextualizovať. To prináša rovnováhu medzi našou rečou a správaním sa. Keď zápasíme za posolstvo evanjelia, zostávame verní učeniu Biblie. Keď kontextualizujeme, komunikujeme posolstvo efektívne. Keď zápasíme a kontextualizujeme, naše cirkevné spoločenstvá sú biblicky verné, začlenené v kultúre. Sú spoločenstvami, ktoré s ňou rátajú.
Tí, ktorí kážu proti kultúre, si neuvedomujú, že žijú v jednej z nich. Ale dynamická kultúra okolo nich nie je tá, akú majú vo svojom zbore (čo im bolestivo prekáža – pozn. prekladateľa). To, po čom túžia, nie je kultúra Písma, ale nostalgická náboženská kultúra minulej doby. Irónia na celej veci je to, že každej cirkvi na kultúre veľmi záleží. Akurát, jednoducho záleží na tom, či sa kultúra spoločenstva nejakým spôsobom podobá kultúre - mimo.
Kontextualizácia neznamená, že vaše cirkevné spoločenstvo má vyzerať ako Northpoint (Atlanta) alebo Mosaic (Los Angeles). Pozn. prekl.: spoločenstvá, ktoré efektívne zasahujú evanjeliom oblasť v ktorej žijú. V budovaní zboru patria medzi „úspešné“. Môže to znamenať niečo úplne iné. Kultúrne začlenené spoločenstvo vo vašom meste, obci môže vyzerať úplne inak ako kultúrne začlenené cirkevné spoločenstvo v inom meste. Avšak mnohí z nás tomu nerozumejú. Strácajú tento pohľad. Prečo? Pretože príliš veľa kazateľov vedie zbory „zo“ svojich predstáv a nie „z“ komunít[1] v ktorých žijú (mestá, obce). Ale pravda je, že ak sa pastiersky nevieš starať o ľudí, ktorých ti Boh dáva, nemiluješ ich. John Knox povedal, „Daj mi Škótsko alebo zomriem!“. Mal vášeň pre ľudí v Škótsku. My tiež potrebujeme mať vášeň pre ľudí, vo svojom okolí a milovať ich aj s ich kultúru (i keď sú v tam veci, ktoré sú ťažké a vyžadujú si biblickú kritiku – Skutky 17).
Opakom tohto vášnivého záujmu je „žiadostivosť po inom spoločenstve“ alebo „demografická závisť“. Mnoho kazateľov je žiadostivých po spoločenstve niekoho iného. Chcú, aby ich zbor vyzeral ako zbor v kultúre Bratislavy, New Yorku alebo vo Švajčiarsku, aj keď žijú v Košiciach. Ale toto nie je riešením.
Biblicky verné
Predovšetkým zbor a služby, misie musia byť biblicky verné. Mnoho dobrých konferencií o kreativite a službe sú užitočné. Ale, si musíme pamätať, že naším cieľom je aplikovať túto kreativitu biblickým a kultúrne zasadeným spôsobom. Dôvod, prečo je potrebné s kultúrou „spolupracovať“ nie je byť „cool“ (kúúl), trendový, dobový – slová, ktoré sa môžu stať pre nás modlami – ale, aby tí, ktorí žijú v našej kultúre, mohli počuť posolstvo o Ježišovi Kristovi. Toto posolstvo je viac ako: „Poď ku Kristovi“. Zahrňuje to, ako žijeme, aké sú naše priority a skutočné hodnoty. Naše zbory majú zvestovať posolstvo evanjelia kdekoľvek sú a v akomkoľvek kultúrnom kontexte. Musia byť známe tým, že milujú Božie slovo a preto chcú žiť inak ako svet.
Kultúrne začlenené
Spoločenstvá, ktoré sú biblicky verné – Božej misii – budú slúžiť ľuďom v kultúre. My, ktorí sme kresťania, by sme mali vyzerať podobne, nie identicky - rovnako, ako je naša kultúra. Ak to nebudeme robiť, ľudia budú predpokladať, že byť kresťanom znamená - jednoducho byť iným. Obliekať sa inakšie, počúvať iný štýl hudby, voliť jednotne (parlamenté voľby a pod., názory..). Budú brať kresťanov, ako ľudí iných šiat, hudby a politickej orientácie. Znamená to, že kresťania majú používať inú reč, oblečenie, životný štýl, pretože žijú inakšie.
Čeliť kultúre
Ježiš povedal, že máme byť „vo“ svete, ale nie „zo“ sveta. Mnoho zborov dnes robí presný opak. Sú „zo“ sveta, ale nie „vo“ svete. Musíme sa učiť, aby sme vyzerali (vonkajším zjavom) ako svet, ale žiť inakšie. Veľa zborov v USA (aj inde na svete – pozn. prekl.) dnes robí presný opak. Napríklad, rozvodovosť medzi „znovuzrodenými“ kresťanmi je vyššia ako medzi necirkevníkmi, hoci ich bohoslužby vyzerajú ako výlet do múzea. Sú návratom do čias, keď kultúra bola viac „svätá“ a o rozvode nebolo ani počuť. Dnes, držíme kultúru múzea a zanechávame biblickú morálku – zlá voľba. Radšej by mali kresťania čeliť kultúre – v rodinnom živote, hodnotách, financiách a v ďalších oblastiach života. Nemali by „vyzerať“ inakšie, ale mali by jej kontrastovať hodnotami.
Prečo by nám malo záležať na kultúrne začlenenej službe, ak máme posolstvo, ktoré sa nikdy nemení? Pretože, ak to robiť nebudeme, posolstvo evanjelia bude popletené, nerozoznateľné s kultúrou starobilosti. Neveriaci si potom myslia, že kresťanstvo nie je živá viera, ale starobilá kultúra. Našou prácou je hýbať s „tvrdými“ uhoľnými kameňmi kultúry ale nie s uhoľným kameňom kríža (1Kor 1.23). Žiaľ uhoľný kameň Krista je často nahradený uhoľným kameňom cirkvi – spoločenstva. Väčšina ľudí, ktorí odchádzajú do iných náboženstiev a siekt, nie sú nimi „očarovaní a odvedení“. Sú zmätení našou „praxou“.
[1]) z komunít = kultúrny kontext prostredia v ktorom pastier (kazateľ, zbor) pôsobí
Preložené
Príspevky
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára