Je vzťah medzi kultúrou a teológiou? Dopĺňajú sa, či vylučujú? Je myslenie, filozofia minulej alebo súčasnej kultúry úplne proti evanjeliu? Môžu spolupracovať?
Môžeme vidieť zbory, ktoré sa tvrdo držia foriem z 50-tych, 70-tych rokov alebo aj niekoľko storočí dozadu. Mlčky sa pritom pozoruje, ale nepriznáva k ich vymieraniu. Na druhej strane sú zbory, ktoré rastú, lebo berú súčasnú kultúru vážne a používajú ju ako hlaveň pušky pre strelu živého Božieho slova.
Pod teológiou chápem poznanie Boha na základe Biblie. Teda: Poznanie Boha je nám zjavené jedine cez Bibliu. Toto záchranné poznanie, je úplné a nie je potrebné poznávať Boha z iných - náboženských, fizolofických, sociologických, psychologických zdrojov.
Sme vo svete, kde ten „teologický“ nie je prijímaný a úplne zrozumiteľný. Nie sme v nebi ani v Edene. Musíme komunikovať „svetským“ jazykom a nebyť čudákmi. Chodíme po tej istej zemi, jazdíme v tých istých električkách, nakupujeme v tých istých obchodoch ako bežní ľudia...
Dá sa vôbec "kresťanskú" a civilnú komunikáciu spojiť?
Musíme, inak sa ako kresťania iba hráme na vlastnom piesku a reálny život stráca zmysel.
Človek, pri ktorom sa zastavím je Eusébios[1] a jeho téza: „preparatio evangelica“ (príprava pre evanjelium). Hovorí, že si Boh pripravuje srdcia ľudí pre evanjelium pomocou iných, ne-kresťanských kultúr, filozofií a ich aktivít. Napríklad: grécka filozofia; rozsiahle výstavby ciest; rozšírený, univerzálny grécky jazyk; všeobecné náboženské povedomie - ťah k monoteizmu – mnohobožstvo bolo slabosťou; politická stabilita „Pax Romana (rímsky mier). Tieto veci napomohli k obrovskému rozmachu kresťanstva v prvých storočiach. Eusébios, ako cirkevný historik to všetko zaznamenával a aj preto prichádza s touto myšlienkou.
Boh si Rímsku ríšu a jej myslenie použil k rozmachu kresťanstva.
Aj apoštol Pavol používal obrazy a prirovnania z pohanskej kultúry. Napríklad v 1. Korintským 10.24-27, Pavol ilustruje kresťanský život závodným behom, zápasením a víťazstvom. V Židom 12.1, autor taktiež používa ilustráciu behu o závod. V 2.Timoteovi
Športové súťaže boli súčasťou gréckej výchovy. Doprevádzali ich náboženské slávnosti. Známe olympijské hry, isthmické hry pri Korinte, pythické hry v Delfách, panathénske v Aténach začínali prinášaním obetí, modlitbami a sľubmi božstvám! Gréci si pri športových hrách olejovali svoje telá a súťažili nahí, čo bolo pre Židov urážkou! Rímsky vojak znamenal pre nich útlak a neslobodu. A to kázanie v Aeropágu.. Pavol káže v kontexte pohanských sôch a modiel o Hospodinovi!
Ako si to mohol dovoliť? Bral kultúru v ktorej žil vážne a používal ju ako odrazový mostík. Používal terminológiu, ktorej súčasný pohanský svet rozumel, pretože oni, ale aj kresťania „poznačení“ kultúrou a jej kontextom boli cieľom. Jeho cieľom bolo kázať normálnym ľuďom. Nebál sa použiť ich obrazy a prirovnania, aj keď boli symbolmi modloslužby a útlaku.
Kultúra ako pomoc
Myšlienka „preparatio evangelica“, hovorí o kultúre, filozofii, myslení, stavbách, súčasnej hudbe nie ako o spásnom poznaní, ale ako o Božej príprave pre zvestovanie Božieho slova do ľudských sŕdc. Je to potrebné oddeliť! Sú ľudia, ktorí toto všetko tvrdo hádžu do jedného vreca. Nesmieme byť zaslepení, ale mať otvorené oči a oddeľovať spásu, od spôsobu komunikácie.
Spomenul som apoštola Pavla, ako využíva poznanie rímskych pohanov, hovorí ich rečou a obrazmi, ktoré oni poznajú. Neriedi evanjelium! Používa ich kultúru v prospech evanjelia ako púzdro pre meč Božieho slova, alebo ako koľajnice pre vlak.
Pozrime sa, aký vzťah mali ku kultúre teológovia, ktorí svojimi životmi zápasili za „Sola Scriptura“. Božie pravdy vyjadrovali hudobnými štýlmi bežnými v ich dobe. Melódia slávneho Lutherovho chorálu „Hrad prepevný je Pán Boh náš“ je prevzatá z vtedy obľúbenej piesne. (Dnes by si Luther pravdepodobne požičiaval melódie z miestneho baru). Charles Wesley použil radu ľudových melódií z anglických krčiem a operných domov. Ján Kalvín platil dvoch autorov svetských piesní, aby zhudobňovali jeho teologické texty. Anglickú kráľovnú tieto „vulgárne melódie“ natoľko popudzovali, že o nich posmešne hovorila ako o Kalvínovom „ženevskom vrzaní“
Hudba je iba príklad. To isté platí v každej oblasti života cirkvi. Kázanie, misiu, charitatívnu činnosť, prácu s mládežou, teenagermi, deťmi, rozvedenými, bohatými, chudobnými... Všetky aspekty života cirkvi si vyžadujú prístup - 1.daná kultúra (a osoba ako taká), 2.Božia práca, Boží vstup. Ak to cirkev robí naopak, má nábeh vyrábať zbožných pokrytcov alebo formálnych kresťanov.
Možno by sme sa mali pozrieť trochu inak na dnešných, tak kritizovaných kazateľov, o ktorých hovoria, že riedia evanjelium dnešnou skazenou kultúrou postmodernizmu (kritici často berú tieto slová do úst ľahkovážne a nevedia o čom hovoria). Mnohí z nich sa držia „Sola Scriptura“ reformačnej teológie, ale aj: pozorne počúvajú hlas kultúry. Počúvajú ľudí, ich bolesti, trápenia, starosti, radosti a potešenia. Aktívne pracujú na tom, ako relevantným spôsobom zasiahnuť dnešného človeka. Tým budujú koľajnice k srdciam po ktorých môže prísť vlak, Božie slovo a Kristova milosť, ktorá zasiahne a premení životy stratených.
[1]. Eusébios ( asi 275 - † 30.5.339). Grécky biskup v meste Cézarea v Palestíne, teológ, spisovateľ, historik, často nazývaný otcom cirkevnej histórie.
Príspevky
